Game over

Autor: Sandra Ort-Mertlová | 30.6.2014 o 11:17 | (upravené 7.5.2015 o 22:09) Karma článku: 3,66 | Prečítané:  185x

Niektorí ľudia majú akúsi zvláštnu schopnosť zohrávať dôležitú úlohu v živote človeka, napriek tomu, že im je ten človek úplne ľahostajný. A keď to neviem zmeniť, prijímam to. 

Inokedy chcem veriť predstave, že práve tak ako ja ľudí v mlčaní obdivujem viac ako v slovách, viac si o danom človeku myslím, než mu o jeho veľkosti rozprávam, že práve tak ma má dotyčný rovnako rád.  A potom, keď sa už naše spoločné cesty rozídu, uvedomím si, ako veľmi by som s ním chcela ešte niektoré chvíle predýchať. A všetky pohľady, ktoré trvali, niečo si nimi vraveli, navždy si zapamätať.

A naše duše sa zbližovali a zbližovali, až tak, že bude strašne ťažké povedať zbohom ..

A ono prišlo. A síce s dobrým pocitom, že to tu všetko malo nejaký zmysel, prišlo aj náhle ľúto. Vnímala som tie ľudské otlaky, veci, ktoré som chcela urobiť, hovorila si keď.., tak .. a bude príležitosť .. A že ich teda bolo, ale nakoniec som ich nechala tak ..

Aby som sa potom pri poslednom odchode z budovy neubránila predstavám, že keby za mnou v tej chvíli niekto prišiel a povedal mi, že si smiem čokoľvek odtiaľ vybrať a zobrať so sebou, šla by som a chytila by som niekoho za ruku. Povedala by som mu:Tak poďte so mnou a on by išiel. Poďakovala sa mu za to, že vôbec bol, za všetky slová, ktorými pomohol, za to, že veľa dal, že sa tak naozaj zaujímal a .. A vôbec, za všetko.

Akurát nijaký niekto neprišiel a moje poďakovanie ostalo visieť vo vzduchu.

Bol to asi ten istý pocit, ako keď som sa naposledy túlala jeseňou a na zemi našla spadnuté gaštany, tak som si povedala, že niečo by tu po tej jeseni malo zostávať, a nazbierala som si ich zopár do vrecka.

A všetky gaštany boli momenty, pre ktoré som si želala nikdy nezmaturovať.

V hlave mi znelo: Nezostane tu po tebe ani pol slova, nieto ešte veta.
No a potom už nezostalo nič, iba povedať také naozajstné zbohom, a do života si okrem iného zobrať aj: „ .. Aby ste boli pripravení na sklamania všetkého druhu,“ na čo je dobré vedieť si spomenúť, keď bude niekedy treba.

Lebo niekedy stačí len myšlienka, že tá spriaznená duša tam niekde je. A navždy zostane, hoci si na ňu v živote nesiahnete.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?