Išla som spoznať cigánov, aby som spoznala seba

Autor: Sandra Ort-Mertlová | 16.8.2016 o 15:49 | Karma článku: 4,36 | Prečítané:  892x

Keď som sa v polovici júla sťahovala na východ Slovenska do rómskej osady, bilo sa vo mne viacero pocitov. Osobne som sa spočiatku tešila, no všetci ostatní pridlho odhovárali. Pýtali sa ma: K cigánom? A to sa nebojíš? 

Až vtedy som sa začala báť. Tej hroznej predstavy, že by sa všetky tie univerzálne predsudky, ktoré mi dovtedy, pokiaľ som odišla, ostatní tĺkli do hlavy, mohli po mojom návrate potvrdiť. Že by som im tak bola nútená dávať za pravdu, a v sebe zabila aj tú poslednú v-kútiku-duše-dozrievajúcu domnienku, že to tak predsa len nesmie byť. Že rómska národnosť ešte nerobí z človeka netvora, akým ho s obľubou prezentujú média, či bežná spoločnosť i v mojom najbližšom okolí (ahoj, tati). Išla som, a po návrate som mala v pláne povedať, že títo cigáni sú síce chudobní, no za to usilovní a poctiví. Mesiac som s nimi bola.
 Včera som sa z nej vrátila, a dnes to s hrdosťou môžem potvrdiť. Že po ich osobnom spoznaní, ktoré mi svojím otvoreným a srdečným správaním umožnili, mi samej osobne umožnili ich vnímať práve tak. Ako srdečných, otvorených a v skutku súcitných ľudí, čo veria, že všetko v živote sú schopní zabezpečiť si sami, a ktorí na margo predstáv o dobrom živote povedia: ,,Zaradiť sa do spoločnosti ako človek." Konkrétne jeden povedal, že si to želá viac ako zdravie pre svoje deti. Povedal: ,,Chcel by som takú spoločnosť, kde by som prišiel napríklad do mesta, a povedali by: ,,No, to je človek, a nie cigán, chápeš?"“ Bolo mi z toho smutno. Z toho, že napriek usilovnej snahe sa aspoň sčasti vyrovnať nám, bielym, je ich postavenie i moc v rukách ostatných, vyššie postavených ľudí. Z tých rozhovorov, v ktorých mi starenka plačlivo rozprávala o svojom detstve, počas ktorého zažila, ako si jej matka musela vykopať vlastný hrob, a bola zabitá v koncentračnom tábore, a ja som odrazu nevedela, či mi je viac ľúto toho, že celý život drela, v dôsledku čoho si na svoj doterajší život spomína len ako na samú drinu a trápenie, počas ktorého prišla o dve z piatich detí, alebo z toho, že jediné, čo si v živote želá doteraz, je trocha úcty k nej, zdravie, a možnosť roboty pre svoje (zostávajúce) deti.

A potom cestujem domov, zapozerám sa do zarosených skiel vlaku, cez ktoré namiesto polnočnej krajiny uvidím seba, a napadne mi: Spomeň si na Sandru, ktorou si vtedy bola, a uvedom si, že toto si teraz ty. A nájdi sedemnásť rozdielov. Bodaj by sa tak zmenil aj prístup ostatných ku nim. No a to najmenej, čo pre to môžeme urobiť, je naša ochota držať im palce. 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Ďalšia dotácia pre firmu Kaliňákovho kamaráta je pochybná

Prvú štátnu dotáciu získala firma Erupsi údajne v roku 2011, keď vládla Iveta Radičová. Zodpovedná štátna agentúra o tom nevie.

KOMENTÁRE

Clintonová – Trump 1:0

V prvej debate potreboval Trump pôsobiť ako pripravený na prezidentúru – nepodarilo sa.


Už ste čítali?