L.
Na to si zapísala tie mená lekárov, vyšetrenia a zoznam liekov, ktoré ma mali uzdraviť, lenže aj tie boli na Teba prislabé.
„Vybrala som sa na cestu a utekala pred Tebou, no ešte som nevedela, že sa vytrácaš z mojich spomienok, aby si prenikol na oveľa nebezpečnejšie územie, do tajných zákutí môjho podvedomia, a neskôr sa vynoril a vliekol ma za svojím tieňom na územie fantázie, do vzdušných zámkov, v ktorých som sa stala Tvojou zajatkyňou,“ prečítala som si raz v Mlčaní sirén od Garcíe Morales, a to ma nemohlo vystihnúť viac. Ono ten príbeh neskončil najlepšie, Elsa v ňom totiž nakoniec neunesie tú ťažobu obrovského vzdušného zámku, prelud lásky k takmer neznámemu mužovi, preto sa rozhodne splynúť s tichom hôr. Vie, že ak by mu dovolila rásť vo svojom vnútri, nakoniec by ju prerástol a zničil. Zomrie možno preto, aby svojím spôsobom prežila.
A možno preto, myslím si, preto, že ani v príbehu žiadny happyend nenastal, možno aj preto som tu.
Tak teda ako, pýtam sa, ako sa dá zbaviť niečoho tak dlho chceného, keď sa to v živote človeku nedostalo? Viete, môžem si nahovárať, že mi to v živote netreba, lenže to duša mi nikdy neuverí, pokiaľ to naozaj nebude mať. A potom zodvihla hlavu, a letmo odpovedala niečo, čo som si pre istotu zapisovala zase ja:
- Ak za to naozaj mohol on, a ak sa chceš cez to naozaj dostať, neututlávaj to liekmi, ale sa cez to prekusni terapiou, staneš sa o to silnejšou, a budeš to vedieť využiť na ďalšie situácie.“
- Nerozjatrí to zbytočne staré rany?
- A čo keď? Stále je lepšie prežiť to všetko odznova a poriadne, ako si dušu utíšiť liekmi.
Už som jej dala za pravdu. Dodala som však: Bojím sa k tomu všetkému vracať odznova, a utešovať sa tým, že mi to raz možno niekedy pri niečom pomôže. Bojím sa prijať to všetko nanovo, a predsa prvýkrát za svoje, bojím sa, že by to mohlo ohroziť terajší vzťah.
M.
Na to sa začala pýtať na Teba, a ja som myslela na to, ako som Ti to mala za zlé, keď som si myslela, že ma k nej posielaš iba preto, že ma vieš vnímať len ako človeka, ktorý už patrí práve tam – na psychiatriu a na lieky, bez ktorých to tu nebudem vedieť žiť.
„A ty tam budeš stáť odutá vo svojej večne skrkvanej košeli,“ prichádzali mi na myseľ niekdajšie slová J., lebo som si to pred týmto sedením myslela. Košeľu som si napokon nedala, a na to odutie nebol čas. Bolo len: Ďakujem za radu, a potom o mesiac príďte zas. Dovtedy sa mám pokúsiť vyriešiť, či nájdem silu a odvahu skúsiť sa vyliečiť.
*Sigmund Freud